"Dvomi hlavnými tajomstvami našej viery sú Trojica a inkarnácia: Boh je trojjediný; Ježiš Kristus je Bohočlovek," pokračuje pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa v knihe Na pleciach obrov.
Obrom, na ktorého plecia nás pozýva vystúpiť, je svätý Gregor z Nazianzu. Horizontom, ktorý s ním chceme skúmať, je Trojica.
Gregor vo svojom diele opisuje postupnosť trojičného zjavenia v dejinách a Božiu pedagogiku. Píše, že Starý zákon otvorene ohlasuje existenciu Otca a začína zastreto ohlasovať existenciu Syna. Nový zákon otvorene ohlasuje Syna a začína zjavovať božstvo Ducha Svätého. "Teraz sa nám v Cirkvi zreteľne zjavuje Duch, a preto vyznávame slávu blaženej Trojice."
"Boh, ak je dovolené hovoriť stručne, je nerozdelený na bytosti oddelené od seba," zdôrazňuje Gregor. Žiadna z troch božských osôb nie je menej zjednotená s ostatnými dvomi, než je zjednotená so sebou. Pre Gregora Trojica nie je len dogmou, ale aj jeho vášňou, jeho životným prostredím. Bol človekom veľkého srdca, mal až nadmieru citlivý temperament, ktorý mu spôsobil nemálo sklamania a utrpenia vo vzťahoch s druhými, približuje jeho osobnosť páter Cantalamessa a dodáva: "Gregor je zaľúbený do Trojice."
Nikdy sa nezavďačíme Augustínovi za to, že svoju reč o Trojici postavil na Jánovom slove: "Boh je láska", pokračuje pápežský kazateľ. Boh je láska, preto, uzatvára Augustín, je Trojica! "Láska predpokladá milujúceho, milované a lásku." Otec je v Trojici milujúci. Syn je milovaný a Duch Svätý je láska, ktorou sa milujú. "Láska sa nedáva 'doprázdna', bez objektu." Láska k sebe samému by bola čistým egoizmom.
"Boh je láskou od večnosti, pretože ešte predtým, ako existoval nejaký objekt, ktorý by mohol milovať mimo seba, mal v sebe Slovo, Syna, ktorého miloval nekonečnou láskou, totiž v 'Duchu Svätom'," zdôrazňuje páter Cantalamessa. Boh, ktorý je predovšetkým Láskou, má potrebu byť trojjediným, pretože "medzi menej ako dvomi nemôže byť láska".
"Trojica v takej miere poznamenala teológiu, liturgiu, spiritualitu a celý kresťanský život, že zrieknuť sa jej by znamenalo zaviesť iné, úplne odlišné náboženstvo," upozorňuje páter Cantalamessa na nebezpečenstvo uľahčiť tak dialóg s ostatnými náboženstvami. Kresťanský život sa odohráva od počiatku do konca v znamení a prítomnosti Trojice. Ona je lonom, v ktorom sme boli počatí, a je aj prístavom, do ktorého sa všetci plavíme. "Trojica je oceánom pokoja, z ktorého všetko vyviera a do ktorého všetko prúdi späť."
Blaženejšie, než usilovať sa pochopiť Trojicu, je vstúpiť do nej, vyzýva pápežský kazateľ. Nemôžeme objať oceán, no môžeme doň vstúpiť. Bránou pre vstúpenie do Trojice je Ježiš Kristus. Prvým a najuniverzálnejším prostriedkom, ktorý nám zanechal, aby sme ho mohli nasledovať, je Cirkev. V nej je mimoriadnym prostriedkom Eucharistia. Omša je obetou, ktorú Ježiš robí zo seba Otcovi v Duchu Svätom. "Skrze ňu vstupujeme naozaj do srdca Trojice," uisťuje pápežský kazateľ.
Latinská spiritualita kladie dôraz aj na opačný pohyb: nie my vstupujeme do Trojice, ale Trojica vstupuje do nás. "Môj otec ho bude milovať; prídeme a urobíme si uňho príbytok," znie Ježišov prísľub. Boh dáva duši tú istú lásku, ktorú dáva Synovi. Duša má účasť na Bohu. "Na nepokrsteného Boh 'zhliada', je prítomný zámerne, so svojou láskou a prozreteľnosťou; na pokrsteného Boh nielenže zhliada, ale osobne prichádza prebývať v ňom, dokonca so všetkými tromi osobami," poukazuje na rozdiel páter Cantalamessa.
Svoju úvahu o Trojici končí modlitbou: "Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi máš ty, Bože, Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov. Amen."
sr. Lenka CJ