(2) NA SÚDNOM DVORE V BRUSELI A ODCHOD DO RÍMA

„To pred ňou neurobila žiadna zakladateľka rehoľného rádu! Všetky ich žiadosti predložili v Ríme rehoľní bratia alebo biskupi, ktorí potom prevzali aj jurisdikciu nad novými kláštormi."
(Mathilde Köhler)

Prečo musela ísť Mária Wardová do Ríma? Bola pevne presvedčená, že jej inštitút by mal podliehať len pápežovi, podľa vzoru jezuitov. Navyše už prekročil hranice diecézy. Preto už nestačil biskupský súhlas, hoci biskupi ho určite podporovali. A bol tu ešte jeden veľmi praktický dôvod: kým spoločenstvo nemalo oficiálne uznanie, jeho členovia nedostávali veno od svojich príbuzných. A sestry museli žiť z vlastného majetku a z milodarov, pretože vzdelanie malo byť bezplatné. A Mária chcela požiadať aj generálneho predstaveného jezuitov o povolenie prijať tento spôsob života.

V septembri 1621 sa zdržiavala v Bruseli na dvore španielskej guvernérky infantky Izabely. Vyžiadala si od nej odporúčacie listy pre Rímsku kúriu, ktoré Izabela pripravila a poslala svojmu diplomatovi do Ríma. Pravdepodobne v tomto období namaľoval vyššie uvedený portrét spolupracovník z dielne Petra Paula Rubensa, ktorý bol od roku 1609 dvorným maliarom infantky.

Deň odchodu bol buď 21. október, deň pamiatky svätej Uršule (anglický Vita), alebo 18. október, deň svätého Lukáša (taliansky Vita). Na starých obrázkoch sa ako východiskový bod uvádza Trier, ale pravdepodobnejšie je mesto Liège. Možno Mária Wardová vyrazila z Liége 18. a skupina bola kompletná v Trieri 21. októbra. Nevieme.

Skupinu tvorili Mária Wardová a jej spolusestry Winefrid Wigmorová, Barbara Wardová, Susan Rookwoodová, Margaret Hordeová a Anne Turnerová, kňaz Henry Lee a pán Robert Wright.

Mali so sebou aj sluhu a dva kone; jeden mal niesť batožinu, druhý najviac vyčerpanú osobu.

Na naliehavú radu infantky cestovali v pútnickom odeve, pretože tak boli pre zlodejov a lupičov menej zaujímaví, ako keby boli rozpoznateľní ako vysokopostavené osoby. Napriek tomu ich cestou okradli.

Ich modlitebný program by dokázal držať krok s akoukoľvek skupinou pútnikov. Striedala sa spoločná modlitba, ktorá začínala Loretánskymi litániami, a osobná kontemplácia. Krásy prírody vzbudzovali vzdávanie chvály Stvoriteľovi. Nechýbala modlitba ruženca. Deň bol ukončený piesňami „Te Deum“ a „Laudate Dominum omnes gentes“ a čítaním kapitoly z legendy o svätých.