Vystúpiť z normálu

Tí, ktorí sa vydávajú na cestu, zrejme vedia, aké to je, keď vystúpia z normálu. Kvôli komu alebo čomu to robíme?

Kto sa rozhodne putovať, aspoň na určitý čas vystúpi z normálu. Niečo sa udialo, takže je čas na niečo iné. To niečo ma volá, láka, priťahuje. Možno ma to aj vyzýva. V každom prípade sa to týka mňa. Cítim, že sa musím vydať na cestu za cieľom.

Môže to byť veľmi konkrétna púť. Ale „byť pútnikom“ je takisto celoživotný postoj. A potom to NIEČO môže byť aj niečo iné, čo ma znepokojuje: tlejúci konflikt, ktorý sa vlečie už roky; nespokojnosť s prácou, ktorú už dlho nevedome alebo napoly vedome pociťujem; predsavzatie, ktoré mám pred sebou. A zrazu prišiel čas. Nejasná myšlienka naberá na vážnosti. Zrazu sa už nedá nič odkladať. Cítim, že: MUSÍM konať, CHCEM konať, JA chcem konať.

Mária Wardová sa cítila Bohom povolaná urobiť všetko pre to, aby získala uznanie svojho inštitútu. Vedela, že nikto iný to nemôže urobiť za ňu. Preto odišla do Ríma.

Na začiatku pútnickej cesty, na začiatku života v duchu putovania je vnútorná jasnosť: musím a chcem prevziať zodpovednosť za svoj život. Ak chcem niečo dosiahnuť, musím sa za to zaangažovať. Keď si chcem niečo premyslieť, musím si na to nájsť čas a priestor. Ak to neurobím, niečo som premárnil.

Toto uvedomenie si, že vo svojom živote som nikým nezastupiteľný, môže byť šokujúce. Ale za šokom je prísľub, šťastie, ktoré spočíva v tom, že môžem utvárať svoj život, že som skutočne a osobne na to určený. Aj keď sa mi stane veľa vecí, ktoré nemôžem ovplyvniť, môžem a musím na ne nájsť vlastnú odpoveď.

Keď cítim, že som k niečomu povolaný, vtedy som už začal púť. Potom venujem pozornosť vnútorným a vonkajším signálom. A v najlepšom prípade o tom hovorím aj s Bohom.

Text a foto: Sr. Sabine Adam CJ