Skúsenosť z covidového oddelenia

Nepopierateľne sú tohtoročné vianočné sviatky pre mnohých ľudí vo svete, v našom okolí, ale i pre niektoré z nás celkom bytostne poznačené stratou blízkych v dôsledku pandémie, ktorá  neraz dokázala vyvolať atmosféru vzťahových napätí, nedôvery, či nejednoty v rodinách a spoločenstvách a mohla tak byť zároveň dôvodom pravdivého vzájomného spoznania hodnotových priorít. Neraz to potvrdili aj naši pacienti, ktorých zdravotný stav nebol zvládnuteľný v domácom prostredí a museli byť hospitalizovaní na reprofilizovanom covidovom oddelení, alebo neskôr, keď všetky možnosti internistickej liečby nepostačovali a tak boli následne uvedení do „umelého spánku“ a napojení na umelú pľúcnu ventiláciu na „covidovom are“, kde nateraz pracujem.  Niektorí z nich po mnohých rokoch prijali sviatosť zmierenia. Neraz zdanlivo silní muži s bázňou a slzami v očiach ďakovali za Eucharistiu, ktorú som im priniesla. Niektorí z nich dosvedčili, že obdobie utrpenia a strachu ktoré prežili v nich obnovilo túžbu po Bohu a vďačnosť za všetko, čo sa zdá byť samozrejmým. K tým, ktorí pre dýchavičnosť neboli schopní rozprávať a teda ani spovedať sa, no prejavili vôľu, sme privolali kňaza aby im udelili sviatosť pomazania chorých. Po relatívnom vyliečení niektorí ďakovali za náročné dni, ktoré im v konečnom dôsledku pomohli uvedomiť si hodnotu vlastného života, realitu prítomnosti často krát neočakávanej smrti niektorého z pacientov a zákonitú potrebu prehodnotenia doterajšieho spôsobu života. Boli vďační, že popri poskytovaní všetkej prístupnej starostlivosti sme nezabudli ani na duchovnú pomoc, o ktorú sami nemali silu žiadať - ako neskôr vyjadrili - najmä pre obavu z pohľadu do svojho vnútra a zo sebaklamného postoja, že „ak už sestra volá kňaza, je naozaj zle a to predsa až tak nie je, že sa už treba pripraviť na najhoršie“. Akoby sa nepísaným pravidlom spirituálna starostlivosť mala poskytovať ako posledná možnosť, keď sa už všetky ostatné možnosti minuli. Našťastie Boh sa zjavne nenecháva prevýšiť vo veľkodušnosti a počká na čas, kým sa pre Neho slobodne rozhodneme.

Neraz si ani my (hoci sme sa samé rozhodli zasvätiť svoj život Bohu) nemusíme dostatočne uvedomovať hodnotu daru viery a krásy spirituality, ktorá nás má vyvádzať z našich malých svetov vlastného bezpečia a istoty. Buďme svedkami Božej nezištnej dobroty tam, kde sme práve poslané a nebojme sa neraz až príliš o seba. Nech sme svojimi správne jasnými postojmi vždy v „prvej línii“ o ktorej teraz tak často počujeme a občas sa aj predbiehame, kto je v nej viac či menej. Buďme v „prvej línii“ za Božie veci vždy, aj keby sme nebadali ovocie svojho úsilia, aj keby sme samé potrebovali útechu a oporu, aj keby sme sa cítili znechutené či frustrované.

Aj keď pre mnohých ľudí tieto Vianoce nie sú ani zďaleka šťastné a veselé, nech sú o to vnútornejšie prežívanými sviatkami Narodenia Pána. Narodenia nádeje, že On dáva zmysel každej situácii. Narodenia dôvery, že On bude prostredníctvom nás konať, čo vykonať treba. Narodenia Lásky, ktorá nás nemôže nechať nedotknutými nielen počas sviatkov, ale vo všetkých  zdanlivo všedných dňoch.

                                                                                                        sr. Vita