"Srdce ženy má mimoriadnu schopnosť milovať; je to čosi úžasné", píše Jo Croissant v knihe Kňazstvo ženy alebo kňazstvo srdca. Vyzýva dnešnú ženu, aby v sebe znovu objavila túto silu lásky, ktorá je mocnejšia ako všetky dôvody sveta, ktorá odzbrojuje. Svet budeme môcť zmeniť len vtedy, ak dovolíme Bohu, aby zmenil nás. Bez smrti však niet premeny. Húsenica odumiera, aby sa stala motýľom. Žena musí odumrieť túžbe mať všetko pod rukou, aby v nej a prostredníctvom nej mohla pôsobiť Božia moc.
Žena od prírody smädí po láske. Má krásne predstavy o manželstve, o vzťahoch medzi ľuďmi, a je načisto zmätená, keď skutočnosť nezodpovedá jej očakávaniam. Potrebuje objaviť dary, čo Boh do nej vložil, aby ich uplatnila vo svojom ženstve. No dávať môžeme len to, čo máme, to, čím sme. Ak však naša bytosť nie je dokončená, dotvorená, a neprebýva v nej Božia prítomnosť, ktorá je jej naplnením, zostane stále v postoji očakávania, a nie v postoji dávania.
Srdce ženy je bezodné, možno ho napĺňať donekonečna. Ak je však žena zameraná na seba, je to nešťastie. Bude sa ustavične dožadovať lásky a žiadostivo ju vyhľadávať všade tam, kde si bude myslieť, že by ju mohla nájsť. Neuhasiteľný citový smäd ju môže doviesť k hlbokému sklamaniu a ku skutočnej kríze identity. "Žena, ktorá sa jednoznačne nerozhodne milovať, spreneveruje sa svojmu poslaniu. Poslaním ženy je láska; v láske ženy nachádzame čosi z Božej lásky", zdôrazňuje Jo. Len keď žena miluje, nachádza svoje plné rozvinutie. Všetko v nej je stvorené na prijímanie lásky, na rozdávanie lásky a na zbieranie jej plodov. Žena nosí v sebe tú najúžasnejšiu moc, no pričasto tento poklad premrhá tým, že zostáva zameraná na seba a čaká, že bude prijímať prv než dávať, a tak zadúša v sebe vzácny dar, ktorý je jej vlastný.
Podľa Jána Pavla II. skutočná dôstojnosť človeka spočíva v nezištnom sebadarovaní druhým. Táto cesta má rôzne stupne a my sme povolaní pustiť sa do tohto dobrodružstva lásky, ktorá sa má prehlbovať, zintenzívňovať a očisťovať až po najvyšší stupeň: dať život za tých, ktorých milujeme. V každom z nás je bezhraničná schopnosť milovať, tešiť sa a dúfať. Všetci môžeme zakúsiť, čo je to milovať. Existuje mnoho spôsobov, a čím lepšie budeme ovládať toto zázračné a najdôležitejšie umenie, tým jasnejšie pochopíme, že milovať znamená slúžiť, myslieť najprv na druhých, zabúdať na vlastný strach, deliť sa a neustále prinášať radosť. Máme v sebe nevyčerpateľný prameň života, ktorý môžeme dávať a prijímať, či sme chudobní, bohatí, mladí, v rokoch, zdraví alebo chorí.
Keď rozjímame o Márii, pravom obraze ženy, ako ju Boh chcel od večnosti, cítime celú hĺbku a krásu nášho ženského povolania. Máriino bolestné srdce sa zjednocuje so srdcom Božím v dokonalom sebaobetovaní; plní sa Simeonovo proroctvo, dušu jej preniká meč; tak sa zúčastňuje na Vykúpení a volá ku zmiereniu. Mária sa pod krížom stáva sprostredkovateľkou Božieho milosrdenstva pre ľudstvo. Podľa vzoru svojho Syna zvoláva Otcovu zhovievavosť na tých, ktorých vlastné konanie presahuje, že nevedia, čo robia. Jej odpúšťanie ich zbavuje viny a otvára im Božie srdce.
Poslanie ženy sa dovršuje v najvyššom stupni lásky, ktorým je úplné sebaobetovanie až po obetu vlastného života. V žene, ktorá je podobná Márii - neveste Ducha Svätého, sa prejavuje aj jeho ovocie, najmä: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. "Tieto čnosti ako skryté sily sú vlastné tajomstvu ženskej bytosti a umožňujú pochopiť dôležitosť ženy ako neviditeľného piliera ľudských dejín", dodáva Jo.
sr. Lenka CJ